hm

A: "Prídeš?"

B: "Nie, dnes nie. Ani zajtra... Vieš, vypĺňam daňové priznania."

A: "A o dva týždne?"

B: "O dva týždne?... hmm... To je to sústredenie v Košiciach!"

A: "Ale na moje narodeniny prídeš, však? Musíme ich osláviť. Pripravím čo len budeš chcieť..."

B: "To je kedy? V júli?... Ach, niee, to sme si už zaplatili dovolenku... Pochop, musíme ísť! Ale niekedy na jeseň..."

A: "Na jeseň? To je v septembri?"

B: "Tak v septembri hneď nie, ale do decembra to stihnem. Určite."

Stal sa zázrak. Stihol to skôr. Aj keď nie zázrak v pravom slova zmysle... Stál tam na pohrebe už v apríli a vôbec nedbal na kopu nevybavených papierov v práci, na vyzváňajúce telefóny, na oslavu kolegovho projektu... na nič. Stál tam a plakal. Ani šéf sa nehneval, že nie je v práci... veď pohreb je pohreb!

Zvláštne, že na pohreby si vždy nájdeme čas. Vieme sa dostaviť kamkoľvek na svete, lebo sa to musí, patrí... lebo chceme... hoci ten nebohý z toho už aj tak nič nemá... už nezažije tú radosť, už neuvidí vašu tvár... už vy neuvidíte, ako sa teší z toho krásneho zvítania sa... Prekvapuje ma to a pritom robím to isté...

Ale vráťme sa späť! Kým máme možnosť... Ak ju máme. Tak ako odpoviete, keď sa vás niekto spýta, či si nájdete čas? Alebo to jednoduché Prídeš?