hm

Už niekoľko dní vytrvalo frflem, kompletne na všetko - omieľam dookola, aká som chudobná, dolámaná, chorá, unavená, stará, ako ma nič nebaví a ako... nič nemá zmysel... Koľkým som tým stihla pokaziť náladu už ani neviem, rozhodne mi každý po mojom piatom argumente prestal odporovať a zhodou okolností sa začal kamsi ponáhľať... Ach!

A zrazu sa do nášho bytu vrútil manželov dedko s novou babkou. S úsmevom nás vystískal a oznámil nám, že sa ide do ZOO, že tu snáď predsa nechceme celý deň hniť... Po pravde? Chceli sme! Robíme to pravidelne... Ale teda, ok! Že si dá s nami tú rannú kávu a pôjdeme až potom.

Pri kávičke sa obaja rozhovorili, že sa vrátili domov o tretej v noci. O tretej v noci! Bolo deväť! Boli sa baviť na zábave a... keby sme videli jeho kamaráta, 82-ročného, ako sa zvŕtal ten, to by nám oči vyskočili! Neviem, ja som ich mala vyskočené už pri predstave, že by som bola do tretej hore ja, vstávala by som o šiestej, aby som sa s plnou vervou dotrepala z Galanty do Bratislavy kvôli ZOO... A dedko vyzeral, že na tom nie je nič zvláštne. Takmer ma presvedčil.

Nasledovala otázka: "Kde máte bicykle?" a úvaha, ako teda chodíme na výlety... Nijak! My... na výlety nechodíme. "A to môžete len tak? Naposledy sme boli takých šesť kilometrov, to bolo skvelé. Odporúčam!" Pochlipkávali sme unavene zo svojich káv a nestačili sa čudovať. Naše zmorené kosti na výlet? "Treba sa hýbať! To je to najdôležitejšie!" Pri pohľade na jeho pokojný výraz tváre ma opäť nemohol nepresvedčiť. "Teda len, vždy nestíhame, lebo občas k nám ktosi príde, občas je iná zábava, občas večera... Poznáte to..." Beda! Nepoznáme! Náš spoločenský život väčšinou začína aj končí pri jednom pive v miestnej krčme a keď sa zadarí kino, nevieme sa z toho dva týždne spamätať...

Ranná káva manželovi pomohla, a tak siahol po cigarete. Dedko sa začudoval a s úprimným zhrozením dodal: "Ešte fajčíte? Ja som prestal, takmer pred rokom... Neveril som, ako to človeku pomôže..." To snáď už ani nepotrebuje komentár! Cítili sme sa ako dvaja dôchodcovia, ktorých prišli vnuci povzbudiť do Domova...

ZOO sa napokon nekonala. Zakecali sme sa... Ale výnimočne som nemala pocit, že v byte hnijeme, aj keď teraz ma to naozaj ťahá von... Na tých radách o vnútornej mladosti asi skutočne niečo bude. Keď dvoch duchovných starcov (ja a manžel) dokázal tak "nabudiť" jeden 77-ročný švihák... Možno predsa len život po tridsiatke nekončí :)))