hm

V prvom ročníku na gymnáziu sme sa rachli do štvrtákov. A ako veľmi! Vedeli sme o nich všetko, najpodrobnejšie však asi rozvrh a ich návyky... pretože na tom záležalo kde a kedy ich môžeme stretnúť...

Skutočne neviem, kto jedol tie rožky z bufetu, ktoré sme kupovali iba preto, že boli lacné a že oproti práve sedeli oni. Tešila som sa na piatkovú angličtinu (aj keď hodina to bola viac ako strašná) len preto, že učebňa bola pri ich triede... a tam sa zvaliť na zem a pozorovať ich neprišlo nikomu podozrivé... Milovala som matematiku (čo na tom, že mi z nej hrozila trojka), lebo nás ju učila ich triedna a ona o nich taaak často hovorila. Svojho času sme sa začali zaujímať aj o technické kreslenie z úplne banálneho dôvodu - na tej chodbe trávili najviac času!

Najlepšie boli "plesy", jednak ich organizovali oni a jednak sa tam k našim idolom dalo celkom pekne priblížiť. Občas sme k nim aj prehovorili, napr. prepáč, môžem prejsť? a pod.... To bolo zase o čom celé dni s kamarátkami kecať! ...a ešte nedele - prechádzky po meste, kde sme obiehali bytovky a domy, v ktorých bývali... To bolo radosti, ak náhodou vyšli z vchodu...

A potom prišiel máj a oni maturovali. A odišli. O-d-i-š-l-i! Náš veselý stereotyp sa zrútil. Tuším sme prestali kupovať aj tie rožky... stáli sme a úplne melancholicky hľadeli na "staré" miesta... Teraz mám tendenciu zľahčovať, ale vtedy mi bolo naozaj strašne.

Chýbala nám celá trieda. Snívala som o tom, že sa môžem s nimi stretávať, že sa čas nejako vráti... u nás posunie vpred a my budeme ich spolužiačky. V takých snoch som prežila prázdniny... nehovoriac o tom, že jeden z nich (ech, práve ten, do ktorého som bola zaľúbená ja) už v to leto stál na našej streche a montoval anténu. Aj keď to vyzeralo až paranolmálne romanticky, v skutočnosti prišiel so svojím otcom - opravárom a chudák vôbec nevedel, kam ide. Život je pes a ja som práve v tom momente musela odísť na chatu. Zaľúbené pohľady na strechu som teda hádzala len niekoľko sekúnd... a musela som odísť. Aký paradox!

Našli sme však spôsob, ako sa s nimi skontaktovať. Telefón! Mobily neboli, takže pevná linka :))) O týchto veciach podrobne nechcem, to by bolo nadlho. Ale existuje jedna kroniku, v ktorej to všetko je a ku ktorej sa ešte dostanem...

...a my sme sa s niektorými z nich stretli. Prirodzene, môj idol tam nechýbal. Boli sme vonku na lavičke, boli sme s nimi aj na diskotéke, dokonca ma prišiel aj raz pozrieť... Nie, nie, chodenie sa nekonalo, ale... V čase, keď mi to už bolo jedno (asi tak tri roky potom, v čase, keď som bola pouši zaľúbená do iného), pravidelne mi volal a ja som sa odvážila priznať aj dôvod, prečo som to všetko vtedy robila... To bol tak prvý krok k splnenému snu.

Súčasťou ich kolektívu som sa však nestala! Lenže... čas hnusne plynul a ja som sa ocitla vo firme, kde je jeden z nich šéfom. Náhodou! A budúci víkend mám ísť na školenie. A na tom školení má byť aj časť z nich. Našu kroniku som šéfovi požičala už v stredu... vyvalený sa bavil na tom, ako si nič z toho nepamätá. Jasné, nikto z nich si nás z gymnázia nepamätal. Na to som si už zvykla. A mne sa teraz na to školenie vlastne nechce... Je mi tak nevoľno z toho, ako sa niektoré sny splnia, hoci až v čase, keď ich splnenie nie je dôležité...

Ale pobaví :))) Takéto zvláštne "obrátky v živote" sa mi stali častejšie. Týkali sa aj iných ľudí a iných vecí. Mnohé zo snov vystúpili celkom reálne predo mňa... škoda len, že zvyčajne po termíne. Ale niekoľkým z nich sa to podarilo načas :))) Preto pozor! Iracionálno je nevyspytateľné!