hm

A teda, ešte aj občas budem, ale... iba niektoré, hoci problém je práve v tom, že kým nejaký neprečítam, nemôžem vedieť, aký bude, a čítať všetky by ma doslova zabilo...Mám rada tie, kde je hrdinka iná, ironizujúca sama seba a občas aj svoje okolie, kde má nadhľad a vtip, lenže také ťažko napísať (veď to, tá moja tvorba tiež nie je nič moc)... Ale tak, ešte raz, tie knihy mi vážne asi ubližujú... lebo... lebo už teraz si nad Manželkami Tani Vasilkovej trhám vlasy. Viem, že ma autorka utvrdzuje v predstave, že nemať deti je to najlepšie, čo môžem spraviť (a to som už na pár sekúnd minulý mesiac mala dojem, že možno, možno, možno raz nejaké...), utvrdzuje ma v tom, že mať nad 25 je katastrofou a mať 30 a viac je vlastne pomalé a chorobne ničiace dožívanie života... ups!... nie... keď nerátam varenie, žehlenie, prípravu mliečka, prebaľovanie, pranie a vešanie bielizne. Hrdinky poznajú iba chrbty svojich manželov, nenávidia počítače, lebo tie potvory im ich manželov z tých zopár hodín, čo s nimi, len sú berú, milujú svoju dávno pošliapanú mladosť... a... a utápajú sa v krásne zariadených štvorizbákoch! Teda... vlastne jedno týmto knihám nemôžem uprieť, zase som vďaka nim rada, že máme garsónku (aj keď Vasilková uvádza slovo garzónka, inak čosi, čo spája s dávnou minulosťou svojich postáv) na hypotéku, že môj manžel nezarába horibilné sumy, takže od neho vlastne nie som závislá a vôbec, ale vôbec mi nemôže povedať: "Vidíš, ty sa tu len tak váľaš doma a ja musím robiť." A aby som nebola nespravodlivá, ešte niečo mi tie knihy dali: Viem, že slovo hajzeľ sa píše s ľ... to som nevedela, to ma celkom teší, aj keď neviem, načo mi to bude, študentom do diktátu to sotva dám...