hm

Vraj ich nikdy priveľa nie je... vraj ich nikdy nie je dosť... ale občas mám pocit, že je...

Vlastne, ide iba o ten pocit. Chystáte sa niekomu pomôcť, spravíte, čo je treba, pomoc vyjde, v horšom prípade nie..., potom párkrát dookola a zrazu máte pocit, že ste to prehnali... vnútorne ste sa vyčerpali... vyprahli... prekročili hranicu vlastného "chcenia" pomáhať... cítite sa zle, neurčito a najhoršie, že aj trochu zbytočne... trochu dosť... 

Vždy pri takejto príležitosti uvažujem, prečo to tak CÍTIM, a vždy si odpoviem rovnako, že neviem.

Kdesi v človeku je nejaká hranica, ovplyvňovaná ktoviečím a ktovieprečo a ktovienakoľko, ktorá sa nárazom istej pomoci prelomí a dočasne sa zbúra... alebo... alebo... uvažujem, a to je ešte oveľa horšie... Nie sú niektoré dobré skutky činené s nie úplne čistým úmyslom (hoci by tým nečistým úmyslom bol len napr. prehnaný egoizmus alebo namyslenosť na seba), a preto za ne jednoducho žiadna odmena v zmysle dobrého pocitu nie je...?

Ale zase, ktoré dobré skutky sú činené naozaj  z úplne čistého srdca? ...