hm

"...si mi nedal jedinú príležitosť, aby som ti to povedala," zašepkala mama s pichľavou výčitkou, ktorá ho zabolela, "venoval si sa po rozchode s Táňou všetkému, len nie mne. Práca, šport, kamaráti, točil si sa v kolobehu, v ktorom tvoja tehotná matka, tehotná vo svojom veku, nemala miesto..."

"Mami, ale to nie je...," chcel zaklamať. V niektorých prípadoch treba klamať, ale teraz to nešlo. Po rozchode s Táňou sa mu naozaj zosypala polovica sveta a keď mu mama oznámila, že on bude mať súrodenca, to posledné, na čo myslel, bolo stáť pri nej a pátrať po príčinách nového stavu. Hodil si hlavu do práve sa rozbiehajúcich projektov, zapísal sa na všetky služobné cesty, čo mu prišli pod ruky, chodil na futbalové tréningy, do posilňovne, boxoval a stále bol medzi ľuďmi... aby nedal príležitosť vlastnej mysli analyzovať sa.

"Ako sa to teda stalo?" spýtal sa napokon tú otázku, ktorá v ich zriedkavých rozhovoroch chýbala už pred rokmi. A mama sa vrátila v spomienkach späť - do dňa jeho zásnub, keď on a Táňa odišli popoludní do mesta s partiou najlepších kamarátov zabávať sa, Viera sa tiež kamsi vytratila a v byte medzi fľaškami nedopitého koňaku, šampanského a niekoľkými zmoknutými chlebíčkami zostali len oni dvaja - Mirova mama a Tánin otec. Miro si s odstupom času nevedel predstaviť dvoch ľudí pred päťdesiatkou v divokom objatí a v šialených rozhovoroch. Nevedel prehltnúť obraz, ako si očarení sami sebou líhajú do veľkej postele a... milujú sa. Kde sú jeho liberálne myšlienky, kde je jeho slobodný pohľad na svet? Ľahko sa vraví, kým sa isté veci netýkajú vás a vašich najbližších. Našťastie mama bola stručná, vravela len toľko, koľko potreboval na dotvorenie príbehu splodenia malého Iva. Svet podozrivo zapadal do seba a tvoril čudný kolorit surrealistického diela... alebo, ľudovo povedané, všetko to šlo ako v typickej opozeranej telenovele.

Deň v práci ubiehal Táni rýchlejšie ako deň doma. Od rána sama sebe ďakovala, že spravila ten veľký krok a zbavila sa dovolenky. Myšlienky na popretŕhaný život, na vidinu Mira... stále sa vynárajúcu pri rozhovore s jej otcom, prehodnocovanie čudných vzťahov so všetkými tými uletenými darmožráčmi ju pri počítači, v kancelárii šéfa, pri obednej káve či pri referenciách s klientom prenasledovalo oveľa menej ako doma. Aspoň do tretej hodiny popoludní, keď si uvedomila, že zóna bezpečia končí a o hodinu bude vrhnutá späť do svojich vlastných schaosených životných predstáv. Prišla však spása. 15:48 zavolal Milan. Po úvodnom zakašľaní a zakoktaní sa jej spýtal, či by ju nemohol tak napríklad dnes počkať pri práci.

"Dnes? Počkať... ale... počkaj, počkaj... hm hm hm... ale vieš čo, pôjde to. Zruším to, čo som mala. Ok, čakám ťa. O štvrť? Jasné, jasné... stíham," vydýchla si. Lepší Milan pred prácou ako depresia doma. Rýchlo zavrela dokumenty, nalíčila sa, navliekla na seba pančuchy, pretože - ako si všimla - nohy nemali presne tú hladkú konzistenciu, ktorá sa v lete od žien očakáva, a vyletela do vstupnej haly. Už tam stál. Rozradostený a šťastný. 

"Ahoj," privítala ho takmer s podobným nadšením, aj keď teda... príčina jej nadšenia bola zrejme úplne iná, "ako bolo s mojím otcom?"

Nevie, čo odpovedal, ale keď tú otázku vyslovovala, uvedomila si, aké je paradoxne iné dať jednu a tú istú otázku dvom ľuďom. Milanovi ju dala zo slušnosti a z dôvodu, že musela akosi začať... Mirovi by ju dala oveľa radšej a mala by aj množstvo podotázok, ktoré sa dožadovali odpovedí. Lenže Miro tu nebol, nie je a tak skoro ani nebude! Takže jej na dnešný večer bude musieť stačiť tento roztrhnutý, zľavnený a neuveriteľne nudný leukoplast!