hm

Nie! Nedobehol ju pri Dunaji Miro. Nedobehol ju ani Milan. A našťastie nestretla ani nikoho, kto by vniesol do jej života ďalšiu nerozlúsknutú zápletku. Nestretla ani otca s ďalším svojím exmilencom. Skrátka, všetko bolo tak, ako malo. Nadýchala sa príjemného večerného oparu a na malilinký moment jej svetlá bratislavských mostov pripomenuli dovolenkové pláže, vôňu rozpálených opaľovacích krémov, prepečenú pizzu a... tajomné prítmie pod palmami či borovicami, ktoré už niekoľko rokov nepocítila. Ťažko získanú harmóniu dnešného večera nenarušila ani drnčiaca sms vo chvíli, keď si doma znovu zapla mobil: "Keď ti tak chýba, že ti nepíšem, tak ti píšem. Chcel som ťa dnes vlastne pozvať na dovolenku do Kosova. Koncom mesiaca. Ale keď si mi tak rýchlo zdrhla, premysli si to doma. Milan."  Vyvalila oči a zasmiala sa. Skutočne si nebola istá, či destinácia Kosovo spĺňa kritériá pohodového leňošenia, ale ak to s plnením jej životných snov pôjde takto ďalej, možno sa nechá inšpirovať. Koniec-koncov, ak by sa jej tam náhodou niečo stalo, aspoň in memorial zaplní stránky bulvárnej tlače...

Miro nevedel obsedieť. Pani Lenárová sa k nemu podozrivo približovala a hoci pohryzkávanie jej spodnej pery spočiatku považoval iba za nepreliečený tik, v kombinácii s vyzývavým smiechom a trápnymi otázkami o jeho osobnom živote, nadobudol plné právo domnievať sa, že ho balí. V momente, keď vypočítala ich vzájomný vekový rozdiel a zamrmlala čosi o pokroku v zmýšľaní moderného človeka, vedel, že je zle. Nesmel si pani Lenárovú pohnevať. Bola to jediná osoba, ktorá zvládala aukcie ľavou zadnou a ktorá predala za zlatú sumu aj škatuľku zápaliek. Presne ju potreboval na dedkove obrazy a na prevýšenie ich skutočnej hodnoty, aby čo najpohodlnejšie vyplatil svojim tetám 600 tisíc. Lenže sú obety a obety! A zvádzanie o desať rokov staršej ženy s vychudnutými rukami, horko-ťažko prefarbenými vlasmi a prehnaným mejkapom na tvári patrilo do stĺpika - nezrealizovateľné. Ako sa však zdalo, slovíčko nie dostať zo seba nemohol. Musel teda veľmi rýchlo rozmýšľať, aký status v tejto rozohranej hre zaujať... A okrem toho bola, vlastne nebola tu Táňa! Odkedy ju videl odchádzať, odkedy si uvedomil, že jej vôbec nepovedal, kam a kedy má prísť, že jej nepovedal o aukcii a čo je horšie, nepovedal jej ani, že tam bude aj jej otec, chcel utekať alebo telefonovať alebo čokoľvek, lenže nemohol. Pani Lenárová mu ponúkala na obdiv svoj bohatý dekolt a skúšala ďalší zo svojich trikov:

"A máš teraz dievča?"

No, uchovaj! Nesmie na sebe dať nič znať! Musí mať dievča, ale s dostatočne otvoreným vzťahom, aby si pani Lenárová mohla myslieť, že má šancu a s dostatočne uzavretým, aby po aukcii pochopila, že šanca zhasla... V tomto duchu sa niesol celý zvyšok večera, až kým jej pri rozlúčke pred jednou z tých staromestských bytoviek nepobozkal na znak úcty ruku a nepošepol, že sa teší na zajtra.

Cesta domov - k mame domov - bola krátka. Prikrátka na to, aby zvážil, či je vhodné pred polnocou volať Táni. Nezavolal. Nechal to na zajtra, v nádeji, že Táňa bude môcť, že oželie jedno rande kvôli jeho tridiatke a že ju snáď v tom dave zazobaných zbohatlíkov, ktorých vyhrabal zo všetkých kútov svojho diára, aj uvidí.

Prvý pohľad, ktorý nasledoval hneď po rozzúrenom vypnutí budíka o pol piatej ráno, venovala Táňa mobilu. Nič! Žiadna nočná sms, žiaden telefonát. Uvarila si poriadne silnú kávu, osprchovala sa, prešla si kúskami ľadu po tvári, aby splnila šéfovu požiadavku - svieža a obliekla sa do toho najlepšieho, čo v tej chvíli v skrini našla. Taliani o pol siedmej už prestupovali z nohy na nohu a žobronili o nejaké výdatné raňajky. Nechala ich pokochať sa "krásami" letiskového okolia, dohodla sa so šéfom po telefóne na jednotlivých bodoch ich denného plánu a krátko po ôsmej už zobkali hranolčeky v jednom z mála otvorených fast foodov. Hovorila im o meste, o jeho histórii, o všetkom, na čo sa pýtali, ale v momente, keď jej zazvonil mobil a zo slúchadla sa ozval Miro, nechala ich v nedokončenej vete vyjavených civieť na fontánu pred SND a bolo jej úplne jedno, či do nej naskáču alebo nie. 

Dôležité bolo, že stála v strede námestia, vietor jej fúkal do vlasov i šiat a Miro mal akosi zvláštne milý hlas: "Rád ťa uvidím dnes večer..." 

Počúvala ho, s pôžitkom si nechávala hladkať svoje nahnevané ego a vôbec si neuvedomovala, že dnes večer musí Talianom ukázať typickú slovenskú zábavu. Áno, presne tým Talianom, ktorí už niekoľko sekúnd stáli vo fontáne, spievali, kričali a bezhlavo sa smiali na prichádzajúceho policajta. A muž v uniforme vôbec nevyzeral na to, že by sa chcel s cudzincami vykúpať!