hm

Zákusok ju pálil v hrdle. Zrazu nevedela, či toto mala počuť.

Viera veľmi rýchlo a veľmi úprimne hovorila, ako ju spoločné večere s Táňou a Mirom trápili, ako ju ničila predstava, že jej sestra vyhrala ten fiktívny boj o jediného princa na Zemi, ale zároveň, ako si naivne začínala myslieť, že Mirov vstup do ich rodiny nebol náhodný a že tá skutočná, fatálna láska sa v ňom postupne, pomaly pomaličky začína prebúdzať. Inak si vysvetľovala ich vzájomné pohľady. A keď ju niekoľkokrát zastal v spore s Táňou, bolo rozhodnuté. Bola nadobro presvedčená, že tento tu ju miluje, len nevie, ako jej to má v tom zmätku vlastných citov povedať.

"Vedela som primálo o mužoch. Žila som v detskej predstave, že sú romantici, že sú takí, ako boli v mojich hlúpych románoch..."

Táňa prikývla. Po stýkrát prikývla. Prikyvovala na všetko, aj na to, keď jej Viera hovorila o ich spoločnom nákupe tenisiek a o Mirovom pozvaní na zmrzlinu, prechádzke okolo Dunaja, keď by bola život za to dala, že ona je tá jeho vyvolená. Ako ju ranili zásnuby! Prišli ako facka na opálené líce, ale musela to prežiť. Opakovala si, že on nemal na výber, musel sa zasnúbiť, ak nechcel prísť... o ňu.

"Nenapadlo ti, že ak by ťa chcel, bol by už dávno býval s tebou?" 

Otázka Viere nahrala. Začínali jej vlhnúť oči a hlas sa zasekával. Takto to priznanie vyznie aspoň autenticky:

"Áno, malo mi to napadnúť, ale zaľúbená žena má zaviazané oči... Keď sa schyľovalo k tej vašej svadbe, vytiahla som raz večer tvoje fotky z chaty..."

"To si nemala," zasipela Táňa. Na fotky si až pridobre spomínala. Bola na nich s čudným dlhovlasým rokerom, ktorý, ako prišiel, tak odišiel, ale bozkávať sa s ním stihla. Zhodou okolností aj priamo pred fotoaparátom a potom, po návrate z chaty, veľmi dôsledne tento dôkaz svojej nevery (nech to znie akokoľvek nepravdepodobne - jedninej nevery) starostlivo ukrývala. Mala ich vyhodiť!

"Ukázala som mu ich. Vedela som, kde sú... a on sa nahneval. Vybrala som fľašu vodky - ja, ťava som ju tak plánovane pre tento účel kúpila - a sme sa spili. Najmä on. Ty si vtedy ešte aj meškala, takže mi to všetko výborne nahralo... Ja skutočne neviem, či ma s tou opitou hlavou vtedy chcel, ale vyštverala som sa na neho a bozkávala som ho... no a... ďalej to už vieš, prišla si..."

Táni sa nezomletý orech prilepil na podnebie. Jedno šťastie! Kým zvrieskla, musela ho vybrať a kým ho vybrala, spomenula si, že nechcela vrieskať. Iba rozhorčene, nahnevane zapišťala: "Ty mi chceš teraz povedať, že on ma s tebou akože nikdy nepodviedol?"

"Tak."

"Ani potom?"

"Kedy potom? Však my sme sa len dvakrát stretli, aby sme si veci vyjasnili... No, aby mi ich vyjasnil on... že ma nechce a že to všetko so mnou, on si dodnes myslí, že niečo so mnou mal, bol omyl. Len ty si nás pri jednom z tých stretnutí videla a aj tak sa ti po tých scénach, čo si narobila, nedalo nič vysvetliť..."

...a kým v tom čase Táni vychladla krv v žilách, bola už v Španielsku a oberala pomaranče. Nik sa jej nemohol dovolať, nikoho nechcela vidieť. Keď sa vrátila, bolo všetko "pasé", mala x-tého frajera, Vieru nedokázala ani cítiť a Miro sa stal synonymum dokonalého debila. Láska už neexistovala a za to, čo sa jej stalo, bola vlastne vďačná - popálila sa skôr, ako mohla zhorieť.

Čo s tým však teraz? Kam zapratať sestrine nové informácie? Hlavu si oprela do dlaní a chcelo sa jej revať... Kričať! Vstala a vybehla z kaviarne. Nech si to Viera zaplatí. Je jej dlžná oveľa viac ako jednu kávu a nepodarený zákusok! Do kelu, ale odkiaľ má teraz vedieť, aký je Miro naozaj? Je taký debil, za akého ho celé tri roky mala, alebo... márnosť šedivá, veď ona si ani nepamätá, aký bol predtým. Excelentná schopnosť vymazávania pamäti! Čo by iní za to dali! Lenže... tuto už asi nie je cesty späť... a ak by bolo, je si istá, že by ňou chcela ísť?

Hoci niekoľko mesiacov nefajčila, odbehla do stánku a s úľavou si jednu zapálila. Toto inak nepredýcha! Nemá šancu!