hm

Pôvodne som váhala, či tento článok uverejniť, ale napokon tak robím. :) Odvahu mi dodal aj článok kúsoček podo mnou, v ktorom autor opisuje správanie asi 10-ročného chlapca.

Zopár rokov som sa na základnej škole stretávala so všelijakými typmi detí. Stalo sa, že vrčali, a to doslova a  celú hodinu, stalo sa že pľuli (aj smerom k učiteľovi), stalo sa, že boli arogantné a drzé, stalo sa, že svoj názor povedali príliš priamo a neraz iba vulgarizmami (bez ohľadu na vek učiteľa), stalo sa, že sa vyhrážali, zjednávali (keby mohli, aj by obchodovali), stalo sa, že ich rodičia pravidelne obhajovali a mnoho mnoho výhod im vybavili len z prostého dôvodu - učiteľ či riaditeľ sa jednoducho bál. Samozrejme, bolo tam aj zopár výnimiek, tzv. slušných žiakov, ale ani oni to nemali ľahké. Buď rýchlo začali fajčiť, piť a ignorovať školu alebo sa zmierili s pozíciou outsidera. Málo-pramálo  z nich to unieslo v tej zlatej strednej ceste...

Nikdy som tieto deti nenazvala nevychované. (Oni to osobne aj považovali za najhoršiu urážku.) A asi som to ani nevedela správne posúdiť. Koniec koncov, ani dnes nemám na to plné právo: vlastné deti nemám, takže ktohovie, ako by dopadli tie moje... Ale môžem povedať, že v posledných rokoch (áno, je to asi i tým mojím prechodom na gymnázium) stretávam stále viac skutočne výborne/skvele/perfektne/obdivuhodne vychovaných detí. Sú to mladí ľudia, pri ktorých je vidieť, že korene ich správania sú pevne zakotvené už v ich detstve. Vedia sa správať v škole aj mimo školy, a hoci aj nedosahujú výborný prospech, čarokrásne hľadajú rovnováhu medzi školou a svojimi záľubami. Nevravím, že nikdy nevyrieknu neslušné slovo a nespravia hlúposť, ale - z pre mňa neznámych príčin - sa vedia nad tým, čo spravili, zamyslieť. Dospelého človeka väčšinou rešpektujú a ak s ním nesúhlasia, vedia svoj názor vyjadriť tak, že to ten dospelý pochopí a ak by aj nepochopil, aspoň sa nemá na nich prečo uraziť. Mnohí z nich si však vedia medzi dospelými nájsť svoje vzory, povedať, čo je podľa nich dobré, čo zlé... atď atď... a čo považujem za prvoradé (a dôležité tak pre nich samým, ako aj pre ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu) dá sa na nich spoľahnúť, môžete im veriť...

Neviem, ako to ich rodičia dokázali, trochu tuším, trochu naozaj neviem... ale patrí im môj veľký obdiv... a keďže mi takíto mladí ľudia v mnohom pomáhajú, aj veľké ďakujem :)

ps: Ten obdiv a ďakujem patrí aj rodičom niektorých zo spomínanej základnej školy a ja pevne verím, že tí, ktorých sa to týka, pochopia :)))