hm

Našťastie v ne-elektronickej podobe, takže ma to ani nemôže lákať sem hodiť.

Ale strašné čosi. Strašný pohľad na nás. Nie, nie, žiadna depresia, že sme už starší, skôr riadny výdych, že to tak je. Tie odstávajúce vlasy, kockované košele (ony vraj opäť idú do módy, ale vtedy, ach, jaj, tuším sme ich mali kvôli imidžu metalistu - i keď aj to sa mi teraz zdá ako riadna hlúposť), špinavé tenisky (vo vnútri!) a neuveriteľne červené oči doladené nepríčetným pohľadom. V pozadí každej fotky sa vyníma niekoľko spiacich, polospiacich alebo podobne nepríčetne hľadiacich ľudí (o niektorých naozaj neviem, ako sa tam dostali). Zátišie tvoria hrdlá fliaš (nealko i alko) a mraky v pootvorených dverách. Hm, my sme si vtedy skutočne mysleli, že je to umenie. Excelentná postmoderna!

Tak dobre, že to všetko zostalo len na fotkách...

...na fotkách v ne-elektronickej podobe, ktoré som asi 5 rokov nevidela. Príval zabudnutých spomienok vyvolal smiech. Čosi také sa dnes pri preverovaní každej digitálnej fotografie, pri jej opakovaných úpravách, nahrávaní, posielaní a kadečom inom už nemôže stať. Taká klasická fotka je studnica prekvapení, úžasná inšpirácia na debatu pre "zasvätených"... Nie, nechcem digitálny fotoaparát, ja chcem spomínať a ešte veľakrát zostať z vlastného výzoru vydesená :)))