Nová budova SND sa dlhé roky v mojej hlave spájala len s prívlastkom nedostavaná. Viera v to, že má takýto projekt zmysel, sa dávno rozplynula a nádej, že sa v hľadisku raz ocitnem, zmizla spolu s ňou. Ale...
...stačilo pár predstavení, dokonca R.U.R. dvakrát a vsetky pozitívne pocity sa vrátili. Návštevnosť divadla stúpa. Svedčia o tom - okrem iného - aj nedostatkové lístky (skúste si totiž vybaviť vstupenky na Fetišistky) a potreba objednávať hromadné rezervácie poriadne dopredu.
Čo je však oveľa pozitívnejšie, je nadšenie mladých ľudí odchádzajúcich z divadla. "Whaw, tak sem ešte prídem." "Kedy pôjdeme nabudúce?"... a nový spôsob života, ktorý sa tým ponúka. Už -násťročných neoslovujú iba puby či nočné kluby, ale s trochou galantnosti sa pred svojou babenkou radi švihnú aj v divadelnom bufete... pričom 30 sk za pohár džúsu celkom veselo prijmú (a tí starší aj šampanské). Potešili ma aj reakcie v zmysle ako ste to pochopili, ja tak a tak..., skrátka nové obzory, nové myšlienky, nová láska k dramatickým dielam. A možno aj nové trendy v oblečení... :)
Ech, treba poznamenať, že bolo na čo čakať. Našťastie. A tak držím novému SND päste. A nielen im, ale všetkým divadlám, ktoré ponúkajú ľuďom oddych, zábavu a aj trochu vzdelania. Ak to pôjde takto ďalej, nemusia vždy rodičia pri návrate svojej dcéry či syna po 22.00 so zdesením kričať: "Kde si zase bol(a)?" Budú to vedieť. A možno raz zájdu na predstavenie spolu s nimi.
Komentáre