hm

Nemávala som o MDŽ veľkú mienku. Kým sa u nás tento sviatok vo veľkom oslavoval, do kruhu žien som nepatrila... a tak okrem maminho celozávodného posedenia v reštaurácii a mojich kvetinkových pokusov z výtvarnej výchovy si na nič špeciálne k sviatku MDŽ nespomínam.   

Až prišiel študijný pobyt v Rusku, v "pekelne" zimných podmienkach. Z toho, čo sa dialo, si okrem dobrého jedla a zázračných prvých jarných lúčov v apríli (tesne pred naším odchodom) - spomínam len na MDŽ. A upozorňujem, nie kvôli ruskej vodke či inému alkoholu, jednoducho som niektoré udalosti kvôli získanej traume zo zimy, preplnených a nefunkčných spojov, niekoľkohodinového pochodovania po meste, nevoňavých záchodov a iných zvláštností musela z mysle vymazať. Ich oslava Medzinárodného dňa žien v nej však zostala.

Bol to INÝ deň. Začalo sa to už pri rannom pochode do internetového... dajme tomu zariadenia (dodnes neviem, čo to bolo), keď sme po ceste stretali vyparádené ruské žienky vysmiate a vymaľované od ucha k uchu. Navyše, net bol pre ženy v ten deň zdarma. Ďalšia príjemná správa. A pri odchode nám personál aj pogratuloval.

V škole sa to hemžilo plagátmi na večerné "ženské" podujatia - koncerty, besedy, divadlá... Okolo nás sa premávali ruské študentky s kvietkami v ruke. Pozor, vonku bolo poriadne pod nulou, takže vidieť kvietok bol luxus a vidieť toľko kvietkov bolo doslova šokom. Profesori sa tiež správali milo, nech sa dialo čokoľvek, všetko sa to pretkávalo myšlienkami na MDŽ. A tých pohľadníc, čo sa všade potulovalo...

Tuším, aj múzeum bolo pre ženy zdarma. Verím tomu, že v ten deň policajti odpúšťali všetkým ženským aj nemalé priestupky...

Len sadnúť na kávu si nebolo poriadne kam. Samé dvojice, štvorice... alebo celé zamestnanecké výpravy. Zakusky (predjedlo k alkoholu), alkohol, ryby, cigarety... aj tie drahšie podniky boli plné. Pamätám si, že ma šokoval pohľad na preplnený eskalátor. Jednak počtom žien a jednak počtom kvetín, plyšových hračiek... a iných emdežéťackých darčekov. To som na Slovensku dovtedy nevidela.

Jasné, večer sme zakončili v miestnom klube. Volal sa Moloko a patril k tým, čo v tom čase v Peterburgu leteli. Na kapelu, ktorá vystupovala si nepamätám, ale rozhodne všetko patrilo ženám... hudba, nápoje, súťaže, ceny... vstupné bolo, pochopiteľne, zdarma.

Vtedy mi prvýkrát napadlo, že ten sviatok má zmysel. Tak hrdá na to, že som žena som dovtedy a tuším ani odvtedy nikdy nebola. Trvalo to síce iba jeden deň, ale stálo to za to. No, veľmi si želám, aby sme sa v tomto smere začali Rusom podobať :)))