...
Sny mlčia,
lebo sa boja rána,
trúchlivého prebudenia
vo vetre práchnivého dňa.
Sny horia, ale rozplývajú sa,
v ranných zorách tíchnu ako záblesky túžob.
Spytujú sa, dychtia po živote,
zlomenými nechtami chytajú
posledné steblá lásky.
A potom... zmiznú.
Do diaľky, do zabudnutia.
Zomrú.
Kým im posledná nádej
nevdýchne život do žíl
a neprebudí ich.
Pýtaš sa, či príde?
Či sa nestratí na križovatke vzdialených vekov?
Spomenie si?
Sny žili len z viery v jej príchod.
A my sme sny dostali do daru.
Ak nádej príde, nezoberme im ju.
Majú na ňu plné právo.
Komentáre
páči sa mi
vydareny
zara a bonnie :)
Lubica, tvoja báseň má plné právo na lepší nadpis ako len pokus...
:)
ale ono je to moja prvá báseň po viac ako 10 rokoch... a ani neviem ako, ale prisla mi na mysel :)))
Lubica :-)
iris :)