Zopár dní modelujem v mojej hlave postavy vymysleného seriálu/knihy... Sex v meste, Zúfalé manželky... hej, hej, ale so slovenským prostredím a tak nejako nám blízke, ale zaujímavé.
Pozorujem, čo robia iní ľudia, nech som v obraze. Nech presne - do detailu - viem, ako reagujú... nech v tom (hoci vymyslenom) seriáli/knihe nie je všetko o mne. A perne hľadám myšlienky, čo ešte môžu slovenského diváka zaujať. Vždy narazím na problém, že sa opakujem, že... "Aaaa... ja ho tak milujem, hoci je ten somár ženatý" a "Ja sa nikdy, už nikdy nezamilujem" tu predsa boli a toľkokrát, v toľkých podobách až mi to môže potenciálny divák alebo čitateľ otrepať o hlavu.
V tej stratégii prípravy premysleného diela mi napadlo, že takto "skvosty" nevznikajú. Ony sa rodia, samy od seba. Ale potom sa mi vynára L. N. Tolstoj a jeho detailné rozporcírovanie diela, dlhoročná práca. Ale... porovnávať sa s Tolstým... ee... to nemôžem.
A potom príde Román pre ženy. Len tak si ho zapnem a v ňom je celá moja koncepcia ako na dlani. Krásny, jemný, nevtieravý a aj s myšlienkou. A farebný, netradične na naše pomery... a také vypracované charaktery a pointa. Až úprimne závidím, že nevznikol v mojej hlave.
Ak si odmyslim prvotný šok, že teraz už naozaj nič originálne nevymyslím, po prvotnom predýchaní ma opäť chytá malá nádej, že možno... že raz možno tiež niečo napíšem. A tak sa celkom prirodzene pýtam: Páčil sa vám ten film? Alebo ma len uchvátilo zhmotnenie a dotiahnutie mojich malých predstáv v počiatočnom zárodku?
Komentáre
:)
:)
:)