hm

Po prvom prečítaní kníh z romantizmu mi to ani tak nedochádzalo, len v posledných rokoch som si tie hlavné postavy zamilovala. Nie, nabavíme sa o love storkách ani o steelovkách, ale o dielach normálneho pravopečeného romantizmu...

Vzbúrený a protestujúci hrdina, idúci si za svojím cieľom, bojujúci zaň, aj keď naprotiveň všetkému a všetkých navôkol. Hrdina, ktorý nenávidí svet, lebo ho väzní, ubíja a obmedzuje. Neustále sa pokúša o únik z reality, o prekonanie daných pravidiel, ale aj o vlastný duchovný rast, o vlastné "titanizovanie a zidealizovanie sa"... V boji o to všetko hynie.

Dnes mi pri odpovedi jedna žiačka povedala: "... a ten divný Janko v závere, po svojej smrti, splýva s prírodou, stotožňuje sa s ňou..." Mala to z mojich vlastných slov, ktoré som im do poznámok nadiktovala pred dvomi týždňami, lenže dnes mi to zase dalo o význam naviac. Veď tie romantické diela vlastne nekončia až tak tragicky. Smrť hrdinov je zvyčajne vykúpením od toho, čo z celej duše nenávidia, je únikom, o ktorý sa po celý život pokúšali...

Dnes nazývame ľudí, ktorí vonkajší svet takto vnímajú, bláznami. Tí, ktorí nenávidia spoločnosť alebo sa jej aspoň stránia, utiekajú sa do lesa a do vlastného imagenárneho sveta, sú odsúdení minimálne na odporúčanie k psychiatrovi. A ak sa psychiatrovi vyhnú, aspoň si dobrovoľne stanovia diagnózu, vyplývajúcu vraj z civilizačného boomu a z našej uponáhľanej doby - depresia. Lenže potom ju mali aj ľudia v 19. storočí... a v dobre mohutnom počte.

Obávam sa však, že nie vždy je to len obyčajná, lekármi stanovená a liečiteľná choroba, niekedy je to skrátka vrodené a DANÉ videnie sveta - presýtenie sa preľudnenou planétou, odpor k davu, znechutenie, túžba po pokoji a čistote... harmónii, ktorá napriek všetkým snahám neprichádza.

Zase to takto vidím a zase, nebyť tých romantických hrdinov, by som predpokladala, že to takto vidím sama...