hm

Nebola som tam niekoľko rokov. Ak dobre rátam, tuším osem, ale myslím, že aj viac, len si to nechcem priznať. Prišli letné chaty, dovolenky, práca a nikdy nebol čas sadnúť si do vlaku a odísť pozrieť rodinu.

Matné spomienky z detstva, pretože práve v Ďaleticiach (úplná minidedinka v okrese Prešov) som trávila tie najlepšie prázdniny, sa pomaly rozplynuli a po pravde, ani som si nevedela predstaviť, čo by som tam teraz asi tak robila. Isté okolnosti - nie veľmi príjemné - ma však s manželom prinútili kúpiť si predsa len ten lístok na vlak a odísť. S maximálnym nadhľadom a snahou, čo najskôr víkend prežiť, som sa teda prinútila neprotestovať, brať ten víkend ako niečo nové a cestovať... Ešte v Prešove boli mojou jedinou myšlienkou tri rovnaké vety: Odísť! Odísť! Odísť! Ale rodičia by mi to neodpustili...

A potom to prišlo! Dom, ktorý som tak dobre poznala, nábytok, ktorý tam bol aj pred rokmi a len s menšími obmenami mi pripomínal všetky tie letá predtým - bábiky, "lovestorky", z ktorých som asi tri prečítala, staré platne, snáď aj tie moje staré číňany, ktoré som sesterniciam tak veľmi závidela... Žiaden obchod, ani krčma. Čo je v chladničke a v "špajzu", to sa počíta, inak nič viac na jedenie nebude. Polofunkčná kúpeľňa, ktorá si z neznámych dôvodov zachovala svoju vôňu aj po tom dlhom čase, umožňovala tak nanajvýš krátku základnú očistu a wc... nuž fakt na výber, či "kadibúdka" alebo radšej vo vnútri na poschodí postavené zatiadenie a odsúdené tým pádom na večnú zimu...

Ale kráááásna príroda, les za domom, polia, mlieko na plote (lebo ho práve susedia dodali od vlastnej kravy), niekoľko sliepok, mačka... Ľudia sa s nami rozprávali tak trochu inak, nikoho nezaujímalo, čo robíme a kde bývame... slovo hypotéka by som snáď ani z úst nevypustila... Rovnako, ako by som v tom prostredí do nich nevpustila cigaretový dym... A stali sme sa obsluhujúcimi pri veľkom posedení, podávali sme hromadu zákuskov (manžel celý týždeň slovo zákusok nemôže počuť :)) a ešte väčšej hromady párkov s chlebom... takže nám dedinčania bez okolkov pripomínali, že nestíhame, že chýba horčica, poháre, šálka, chlieb... Lietali sme ako diví a vôbec mi nenapadlo, že by to snáď bolo pod moju úroveň... Akosi som sa cítila previnilo, že som tento krásny svet toľké roky odsúvala na druhú koľaj...

Aj keď som sa tešila späť do "civilizácie", už v nedeľu večer ma pochytila prázdnota, že napriek všetkým vymoženostiam Bratislavy, tam bolo vlastne veľmi dobre. Neviem si síce predstaviť tam žiť, ale neviem si ani predstaviť, že by som tam už nešla... Človek sa skutočne odsudzil prírode, utiekol pred ňou do Auparku, do svojich jednoizbových predražených bytov, postavil si umelé kúpaliská a nahovoril si, že v Egypte mu je v lete lepšie... A príroda sa nenahnevala, iba čaká, že sa k nej ten človek zase raz vráti...