hm

Ruženine telefonáty sa už nedali ignorovať. Miro teda zvolil radikálny postup, ako ich ukončiť. Stretol sa s ňou. Zašiel do jej bytu a pevne dúfal, že ho už stihla pobaliť a že on iba v taškách vynesie všetky svoje veci do auta. Dúfal márne alebo Ružena videla primálo filmov s podobným koncom.

Stála tam v tričku a v sukni, vlasy jej padali na ramená, pokúšala sa o plachý a milý úsmev. Bola dokonca akosi výraznejšie nalíčená. Nedala sa jej uprieť istá dávka šarmu, ale nech sa Miro snažil akokoľvek vykopať v sebe iskru minulých nocí, nebola tam. Darmo, darmo, Ružena nebola Táňa! A hlavne nebola Táňa s vejúcimi vlasmi pred jeho prácou. Sakra, ako tam dobre vyzerala! Ale teraz...

"My dvaja sa musíme rozísť," nevedel inak. Nikdy vety správne neformuloval.

"Rozísť? Po tom všetkom? Len tak?" začínala ju chytať hystéria, začínala plakať. Sadla si na stoličku, z vrecka vybrala zošuverenú vreckovku a nechápavo na neho pozerala.

"Rozísť. Nemám k tomu čo viac povedať."

"Ty už ma neľúbiš?" zavzlykala.

Povedať nie? To sa nepatrí: "Nie som taký, aký sa do tvojho sveta hodí."

"Ale ty sa mi do môjho sveta hodíš!"

"Prestaň, prosím. Nekomplikuj to! Ja...," ruku jej dal na plece. Robil to s veľkou opatrnosťou, aby si ten ťah náhodou nemohla inak ako priateľsky vysvetliť a sklonil hlavu. Nenapadali mu žiadne slová. Iba nevhodné. V tejto situácii boli vlastne všetky slová nevhodné.

Napokon to celé uľahčila. Vytisla ho pred dvere a on si vydýchol. Toto by mal! A teraz, kým sa začne zamýšľať nad tým, aký je hajzel, musí ísť rýchlo k mame. Vyriešiť inú, možno ešte horšiu vec. Cestou zúfalo rozmýšľal, ako sa zachovať v tejto situácii, ako by mal zaplatiť sumu, ktorá mu už skutočne bude na účte chýbať a ako popri tom všetkom nenápadne predniesť priznanie Táninho otca. Mama môže reagovať všelijako. Dopredu je nečitateľná. A pekne dlhý čas ju nevidel, dosť dlhý na to, aby vedel, v akom psychickom rozpoložení sa práve nachádza.

"Mirko," stačilo oslovenie a vedel, že je zle, "som rada, že si tu. Ale nemám ťa ani čím ponúknuť."

"Nerob si starosti. Neprišiel som jesť. Som tu kvôli inému."

Vedela veľmi dobre, kvôli čomu prišiel. Len to nevedela celé. Ivanko sa hral pred televízorom a nevšímal si ich.

"Aký je už veľký," zamrmlal Miro, lebo vedel, že v prítomnosti dieťaťa vždy treba čosi o ňom povedať.

"Je, ale... ach, ja skutočne neviem, ako ďalej," áno, po smrti dedka sa veľmi ďaleko ísť nedalo. Ani nie pre to, že by jeho smrť všetkých nejako náramne vzala, ale skôr preto, že už jeho samotný život vzal mnohým ilúzie. Na druhý svet sa po dlhom trápení pobral jeden z najväčších alkoholikov Slovenska, ktorý okrem ranného, dopoludňajšieho a obedného chľastu (to večerné spíjanie si i tak nemohol pamätať) nič iné na svete nerobil, ale zostal po ňom byt a žiadosť maminých sestier, že ich má vyplatiť... ak v ňom samozrejme chce ďalej bývať. Ona nechcela, ale inak nemohla. Po maminých prosbách obe ustúpili na 300 tisíc, ale nižšie ísť nechceli a teraz... odkiaľ má ona, sama, nezamestnaná, s malým dieťaťom, vziať 600 tisíc? To nepovedali... Miro sa nadýchol a predniesol svoj návrh:"Predaj dedkove obrazy, ktoré maľoval, kým ešte vládal!"

Mama na neho neveriacky pozrela. Taká svätokrádež! Veď to je jediné bohatstvo, čo má.

"Dobre, nepredaj, vezmi si ich, predaj byt a choď s nimi na ubytovňu... Len sa nesťažuj... potom," hlúpe situácie si vyžadujú hlúpe argumenty. Snáď si to rozmyslí tak, ako má.

"Ja..."

Nedal jej priestor. Chcel rýchlo povedať aj tú druhú vec, ktorá ho trápila: "Toto vybavíme neskôr. Musím dačo iné. Bol som s Tániným otcom. Nie jedenkrát..."

Kým doteraz hľadela zmätene, ako na pokraji psychického zrútenia, v tejto chvíli sa celá zapýrila. Rukou si siahla na vlasy. Pery sa jej začali chvieť. Musel to zo seba konečne dostať:

"Viem o tom. Viem, že ste spolu niečo mali... a najmä viem, že máte spolu syna. Len ty si nikdy nič nepovedala!"