hm

Možnože narodiť sa ako optimista (pod šťastnou hviezdou, v šťastnej konštelácii, v ten pravý deň...) je možné, ale ak sa takáto náhodná udalosť nestane, nemám šajnu, ako to tí ľudia robia...

Párkrát... monokrát som chcela vidieť veci - podľa návodu múdrych - pozitívne. Vlastne som ich tak aj občas naozaj videla... A viete, čo sa stalo? Každá takto nádejne videná vec sa rozsypala. S nečakanýmm pravidlom do niekoľkých dní. Vždy, keď mám pocit, že toto toto toto sa podarí, tak sa to nechutne zničí. Sebadeštrukčne alebo pričinením iných. Čosi mi dá po nose alebo mi vrazí tak, až sa mi moje fiktívne duševné zuby zahryznú do toho najcitlivejšieho miesta.

Nemôžem byť sebavedomá, lebo padnem na totálne dno a ešte sa pár dní budem v tom bahne váľať... a nemôžem byť ani optimistom, lebo ma život kopne priamo do... chrbta, dá mi prekážku pod nohy a ja sa rozpleštím v strede svojej zružovenej reality.

...už nechcem počuť o pozitívnom myslení, zatiaľ mi prinieslo samé zrady... chcem sa ho zbaviť... zabaliť ho a viac sa k nemu už nedostať...

(Aj teraz naivne verím, že si toto niekto prečíta a pochopí ma. Mala by som si radšej trieskať hlavu o stenu a spamätať sa, no ak nepochopí, nič to... Aj tak môže byť už iba horšie! Na začiatok by mi táto veta mala stačiť...)