hm

Nič z Táninho rozprávania nemohlo konkurovať rozjarenej Petrinej duši.

"Budem sa vydávať!  Budem...Teraz to viem naisto...," opakovala dookola a vyzerala neopakovateľne šťastne, "a ty mi pôjdeš za družičku... a ty tiež stretneš takého perfektného chlapa. A pochopíš ma."

Smiala sa. Zastavovala sa po ceste každých päť minút a vždy spustila výpočet tých najlepších charakterových vlastností Kuba, ktorého čo nevidieť - spolu s jeho rovnako zdatným a vydareným bratom - mali stretnúť. No dobre! Kubo vyzeral naozaj skvele. Bol opálený, vyšportovaný, výborne oblečený a doniesol Petre ružu. Mal aj tie nevtieravo vtipné donutilovské hlášky, s ktorými sa treba buď narodiť, alebo ich krvopotne pred zrkadlom desaťročia cvičiť. Dokonca aj jeho brat, síce o niečo nižší a viditeľne mladší, sa celkom dal. Podarená dvojica s jednou jedinou chybou... keby bola prišla v Táninom živote o čosi skôr.

Prevetrali niekoľko barov, kým si konečne dali práve to mojito - štýlovo nastylované a tak namiešané, ako si predstavovali. No vlastne ani nie všetci. Táni a Kubovmu bratovi to bolo jedno, vlajku dnešného večera niesli Petra s Kubom, výstražne zavesení do seba a cukrujúci sa na každom rohu. Táňa chvíľu rozmýšľala, koľko Kubovmu bratovi, teda Jurovi, potrvá, kým unudený zdvihne mobil a odplazí sa kamsi inam alebo kým sa na ňu vrhne a začne šeptať otrepané vety o osudovej náhode... Našťastie mojito rozviazalo jazyk všetkým, a tak o niekoľko minút existoval v bare na Laurinskej nie jeden pár a dva dobiehajúce prívesky, ale dva hlučne sa zabávajúce a v bozkávaní sa predbiehajúce dvojice. Dobre vypočítaná matematická hádanka! Pche! Ale Juro fakt vedel, ako na to...

...a naraz sa ocitli v Táninom byte. Priestor sedemdesiatich metrov štvorcových umožňoval spoločnú zábavu i oddelenú intimitu, v správnom pomere a v správnej nálade, presne tak, ako to mala Táňa rada. Lenže... Sms! Polnoc! Nevhodný čas, nevhodná situácia. Sms! Správa: "Môžem ti zavolať? Miro."

Takto komplikovane? Načo? Rozum, niekoľkonásobné mojito, polovyzlečený Juro, do spálne sa odoberajúca Petra s Kubom, pokročilý čas, perfektná hudba jej vraveli jednoznačné nie. Silné, zreteľné nie, ktoré však - z ktovie akých príčin - prehlušilo otcovo Zavolaj mu. Decká by mali počúvať rodičov... Otcov hlas sa jej v mysli vybavil hneď potom, ako odignorovala prijatú správu a pritúlila sa späť k Jurovi. No ústa zahúdli svoje: "Počkáš chvíľu? Musím niečo vybaviť!"

Napísala krátke áno, odbehla na balkón a čakala.

Miro sedel na verande chaty. Pred sebou mal čaj s rumom, cigaru a hľadel na mobil. Nápad poslať správu dávno oľutoval. Ak sa čas medzi napísaním, odoslaním a niekoľkými minútami čakania dá nazvať dávno. Asi sotva. Stále hrala tá istá pieseň a banda vo vnútri sa veselo zabávala. Všetko v hlave sa mu motalo. Žiadna z "prinesených" slečien nedosiahla stanovenú hranicu jeho vkusu, žiaden z príbehov, ktoré rozprávali kamaráti, ho nezaujímal, alkohol mu tiež na dostatočný reset nechutil a hudba ho nútila premýšľať. Má tridsať. Je slobodný. Nie je schopný mať normálny, kultivovaný vzťah. Ani na večierky už pomaly nemôže chodiť, lebo nie je s kým... o víkendových rodinných klubových stretnutiach sa mu môže len snívať. A tam kdesi sa vynorila Táňa s vejúcimi vlasmi pred vchodom do ich firmy. S úsmevom. Zištná a protivná, ale aj nesmierne príťažlivá a milá... Potvora, ktorú vždy chcel, a ktorá sa mu neustála vymykala z rúk.

Prišla správa. Zdvihol sa z verandy a kráčal pomaly smerom do lesa. Vytočil Tánino číslo a ozval sa:

"Máš čas? Lebo ja mám a chcem sa s tebou porozprávať..."