hm

"Ale áno, mám hovor...."

...a Miro hovoril. Hovorili o oslave, o neodtvorenom košíku, o vydarenej aukcii, o rodičoch... Hovorili spolu asi pol hodiny, smiali sa, spomínali, kým sa na balkóne neobjavil Juro a nespýtal sa Táni, dokedy má čakať. Tána mykla plecom. Juro bol chápavý. Pochopil. Povedal jej, že je... to netreba publikovať a poslal ju... ani to radšej nie. A odišiel. Táňa si sadla do kresla a spustila na Mira príval slov tentokrát ona... Asi o tretej každý z nich usúdil, že je už neskoro a že sú veci, ktoré sa dajú povedať aj osobne.

"Zajtra ráno okolo ôsmej ti pošlem správu, kedy máš byť na letisku. Vybav si tri-štyri dni voľna, o viac sa nestaraj..." ideálne vety neideálneho muža, ku ktorému však Táňa naraz cítila všetko to, čo kedysi. Mravčenie v žalúdku, radosť z nastávajúceho stretnutia, bláznivý pocit točiacej sa hlavy... To, čo cítila kedysi, v zabudnutých časoch, keď ešte neexistovali nočné flámy s Petrou, záťahy na chlapské peňaženky a presvedčenie, že všetci muži sú blbci, s ktorými treba poriadne pozametať... 

Načo sa tomu, čo nasledovalo, podrobnejšie venovať? Opis letu, pristátia, cesty taxíkom, krásneho prímorského mesta, prvá, druhá káva na terase hotela, plávanie v zátoke... - všetko to vykresľovať je takmer zbytočné. Nikto, kto to neprežil v zaľúbenej dvojici, to v dostatočnej miere nepochopí a kto to prežil, vie veľmi dobre, ako chutí slaná voda s morským slnkom posiata množstvom bozkov a nezadržateľným prívalom energie. Je to pocit, že šťastie sa nikdy neskončí a že ak pre nič viac, aspoň pre toto sa oplatí žiť. No napríklad, hoci aj naveky...

Táňa dobre vedela, že jej začnú časom prekážať špinavé ponožky, zjedený jogurt, nesprávne nastavené televízne kanály a že biely uterák pohodený na zemi ju o pár dní vytočí do nepríčetnosti, ale všetko, čo v tejto chvíli súviselo s Mirom, bolo také úžasné, že sa nemalo význam nad tým zamýšľať... Nedávna predstava tichej nočnej oblohy, vôňe borovíc a miesta, kde sú len oni dvaja, ktorá jej dodala posledné sily pri prechádzke pozdĺž Dunaja, bola zrazu realitou, v ktorej bol Miro ušľachtilým princom s najdrahším šampanským v ruke... a smiechom, pre ktorý sa oplatilo zabudnúť na celý rad mužov a na všetky čísla v nenávidenom diári.

Lenže nič netrvá večne. Rozprávky vymysleli ľudia, lebo poznali realitu. Báli sa jej a chceli pred ňou uniknúť. A o pár storočí neskôr vymysleli romantické komédie, ktoré rozprávky iba skopírovali. Slziace dievčatá pred obrazovkou ľahko uveria, že spoločným stretnutím po tom všetkom to všetko v skutočnosti naozaj začína... Ale nezačína. Všetko si treba užiť v danom momente, lebo nič sa nezopakuje a príde... človek, mail, list, telefonát alebo kopa iných nešťastí, ktoré obozretne a nástojčivo vyzerajú spoza každého rohu.

Táňa v momente, keď sa tú ich novinku dozvedela, nevedela, či stáť, či sedieť. Bola práve pripravená  na odchod. Obaja popíjali presso na letisku. Hovorili o predaji Mirovho bytu, kúpe domu, stavbe bazéna... a chaty, chaty, na tej sa skoro pohádali... ale napokon sa dohodli! A vtedy to prišlo. Miro zdvihol telefón. Zbledol. Chytil sa za čelo, odišiel niekoľko krokov od Táni a počúval, počúval, počúval... Keď sa vrátil, objal ju, odtiahol sa a veľmi zreteľne povedal:

"Som hajzel. Mala si pravdu. Volala mi Ružena. Je tehotná..."