hm

Môžem ja za to, že čítam tie ženské časopisy? Ony sú stále najlacnejšie a stále tak po ruke... a v jednom z nich sa práve zamýšľajú nad novým druhom depresie - podľa ročných období - áno, tej letnej, spôsobenej z práce.

Verím, že je. Sedieť v kancelárii za počítačom, behať po stretnutiach, vybavovať, predávať a neviem čo všetko - to musí vo chvíľach, keď teplomer stúpa najvyššie, ako vie, riadne ničiť život. Nuž hej, ďalší z niekoľkých dôvodov, prečo je práca učiteľa lepšia, vlastne - odhliadnuc od toľko spomínaného platu - dobrá. Nič podobné mi nehrozí a to som si teraz citeľne i počuteľne vydýchla.

A navyše, ja som, čestne priznávam, "neprázdninovala" ani nedovolenkovala. Normálne som pracovala... a napokon som zistila, že toto leto bolo jedným z najlepších. Bol to kolobeh doučovania, prekladu a korektúr textu, takže som každý deň vstávala skoro ráno a chodila spať neskoro v noci, v čase absolútneho dokončovania prekladu aj okolo druhej po polnoci. Napriek tomu bol celý harmonogram mojich povinností na mne. Ak sa vyskytol čas, keď som chcela vypnúť, vypla som, keď som mala pocit, že tri hodiny pozerania tv stačili, opäť som si k tomu sadla... a tak dookola, zopár týždňov. Musím povedať, že sa mi vlastne splnil sen...

A malo to aj inú výhodu. Aspoň v lete som nemusela nervózne hľadieť na dno peňaženky, i keď pribohatou som sa rozhodne nestala, no kúpiť si základné veci a nejakú tu drobnosť naviac sa dalo. Takže tým, ktorí vedia, že sa na tomto peknom lete podieľali dodatočne ďakujem... a samozrejme aj manželovi, lebo poctivo mlčal, keď som potrebovala pokoj, poctivo varil a upratoval, keď som nestíhala... no, skrátka, pekné leto :)

Takže je mi jasné, že depresia v mojom prípade nebýva z práce ako takej, ale objavuje sa z iných dôvodov. Jesenná, zimná a jarná ma určite neminie. Ale mám aspoň dosť času a aj nejakú tú energiu, aby som na tie dôvody prišla a niečo s nimi spravila. Avšak to, že nechcem sedieť v kancelárii pri počitači a denne sledovať svoj plný diár, viem naisto. Týmto smerom, jedno šťastie, moja cesta nevedie...