Číslo nepoznala. Prešla celý zoznam v telefóne aj svoje čísla v diári. Akoby sa s touto desiatkou jednoduchých číslic nikdy nestretla. Samozrejme, že to mohol byť Roman, Milan i Dano. V náruživosti opitej hlavy niekde za rohom pivárne to mohol byť i roztatárený Miro... keď tak uvažovala, za posledné roky - od anulovania tých nešťastných zásnub - to mohla byť pekná hŕba chlapov, s ktorými sa stretla, rozprávala, ktorí u nej z rôznych dôvodov strávili noc, ktorým dala číslo... ale mohol to byť napríklad aj kolega Fero, lebo tomu do zbierky úlovkov zase chýbala ona... Čert to ber, takto deň nestrávi! Nemôže spomínať, vyťahovať šuplíky a hľadať. Rozhodla sa, že spraví niečo iné, čo už dlhý čas odkladala a čo jej v tejto chvíli mohlo iba pomôcť. Zavolá Viere. Svojej sestre.
Kým Viera Táni uverila, že sa chce naozaj iba stretnúť a celkom nezáväzne pokecať, musela použiť viacero presvedčivých argumentov: "Nie, nebudem ti nadávať. Nemám o to záujem... len si chcem isté veci vyjasniť. Pochop, že to potrebujem vedieť... Chcem to vedieť aspoň teraz, keď som sa pravde celé mesiace vyhýbala... Čože?... Áno, vezmi si aj malú... Nie, fakt nebudem kričať... Len sa chcem na čosi spýtať... Jasné?"
Nakoniec súhlasila. Ale keď obe sedeli v kaviarni oproti sebe, ani jedna si nebola istá tým, že to bol dobrý nápad. Viere sa chvel žalúdok ešte oveľa viac ako Táni. Pozorovala svoju dcérku v kočiari a mala chuť pretočiť tento "film" kamsi - na úplný začiatok alebo definitívny koniec, len nie sem. Bolo to skutočne prvé stretnutie po tom incidente v kuchyni v úplnej osamelosti. Zatiaľ sa vždy stretli len na rodinných oslavách, na Vierinej svadbe, v prítomnosti rodičov. Vždy sa hádali, vlastne vždy vrieskala Táňa a odmietala Vieru počúvať. A potom sa začala jedna druhej vyhýbať.
"Prečo si mi vôbec zavolala?" prestrihla Viera ukrutné ticho a dúfala, že takto pohne ten film dopredu, čím skôr k záveru.
"Lebo som si uvedomila, že som si ťa tuším nikdy nevypočula do konca. A že by ma to celkom zaujímalo... Že ja vlastne chcem vedieť, ako... ako sa to celé s tebou a Mirom zvrhlo..."
A Viera to mala tu. Na bielom podnose, vbodnuté rovno do srdca. Jej najväčší prehrešok života, vec, čo už miliónkrát oľutovala, vyvalenú a obnaženú pred očami. Povedať? Nepovedať? Hrať ďalej? Však čo už len teraz, po takmer troch rokoch, môže svojou verziou pokaziť alebo napraviť? Má vysvetľovať to, čo už fakt nemá význam? Táňa si Vierinu neistotu všimla. Len nevedela k čomu ju pripísať.
"Povedz mi to, nech je to čokoľvek, horšie to už nebude..."
"Myslíš?"
"Som o tom presvedčená."
Viera sa nadýchla. Vyznelo to... hm... okázalo? Ako keď divák sleduje priveľa filmov, a potom napodobňuje hlavných hrdinov. Ale hlavne nech hovorí... keby mala aj po stene liezť a napodobňovať Spidermana... len nech hovorí, nech to majú obe čím skôr za sebou.
"Mne sa Miro páčil už na základke. A na strednej som ho neustále sledovala. Teda, kým tam bol, lebo po dvoch rokoch odišiel na výšku. Pamätáš si, ako som raz ochorela a nik nevedel, prečo len revem a revem?"
Nie, na to si Táňa nespomínala, v tých časoch akosi svoju sestru neevidovala, ale fajn... Nesmie to teraz pokaziť, prikývla.
"Tak vtedy som z neho ochorela. Napísala som mu dlhý list, ako ho... milujem, dala som tam to šialené slovo a on za mnou prišiel a povedal mi, že som trapka, trúpka... niečo také. Úplne ma po tom všetkom odignoroval. Poslal ma do čerta, nech sa idem so svojimi plyšovými hračkami vypchať a potom ma pred kamarátmi strápnil, ale o tom, prepáč, teraz fakt nechcem."
"Ok, ale..."
Viere sa pomaly začala zapaľovať tvár a hlas jej zostrel. Aj malá sa v kočíku akosi nepokojne otočila.
"A potom si prišla ty. S ním. Hej, prešlo niekoľko rokov, ale mňa to i tak nepustilo, nie úplne. A ty si si tam stála s rozradosteným Mirom, snáď aj zaľúbeným, ako bohyňa úspechu. Škerila si sa, bozkávala... Mala som na výber?"
Na výber? Na aký výber? Čo to tu dievča melie?
"Nemala som. Lenže... To bolo o trochu zložitejšie... O trochu dosť. Dáš si zákusok? Potom ti to poviem celé..."
Komentáre