hm

Stála na mieste, ktoré dôverne poznala, z ktorého kedysi vykročila a na ktorom cítila tú povestnú nádej, že život má zmysel. Pamätala si na tú chvíľu - bola opitá a spokojná. Neprekážali jej zašpinené nohy, vlasy v tvári... nič... hojdala sa na hojdačke, hoci na to nemala svoj vek a tešila ju rovnováha vo všetkom, čo sa jej dovtedy zdalo nezmyselné.

Koľko rokov odvtedy prešlo? Únavných a dlhých. Pozerala sa na tú istú hojdačku a občas tým smerom zakričala: "Evka, opatrne!" Verila, že jej päťročná Evka na hojdačke nemôže cítiť to, čo ona. A naplno verila, že to ani nikdy nepocíti. Lenže viera bola v tomto prípade nepodstatná... Každý predsa musí pocítiť nezmyselnosť svojej existencie, neschopnosť vylúpnuť sa z nalinkovanej osi, slabosť pri snahe niečo zmeniť...

Áno, Roman ju nahneval. Nie rozvodovým papierom, ktorý jej pred týždňom prišiel... Nahneval ju dávno - v momente, keď pochopila, že ani láska, jediná hodnota ktorej bola ochotná obetovať svoj život, je dočasná. Na večierku u Niny si uvedomila, že nikdy nebude v jeho živote iba ona a že je to aj úplne prirodzené, že to tak skrátka musí byť... Nina ju vtedy utešovala a vravela, ako veľmi môže byť sťastná: "Roman je skvelý... a to, že sa pozrel na Kvetu v minisukni neznamená nič..." Neznamenalo pre mnohé, ale pre ňu áno. Jej princ nemal obdivovať iné, iba ju... Choré? Nelogické? Nevedela, ale v každom prípade bola presvedčená, že má pravdu. Všetko, čo sa stalo potom, bolo len dôsledkom toho, že ani láska nemá zmysel, hlavne nie ten trvalý...

Opäť sa pozrela na Evku. Úsmev na jej tvári ju trochu upokojil. Detská tvár vie na chvíľu osušiť slzy. Lenže ani tento moment pokoja netrval dlho. Vybavil sa jej pred očami matkin pohreb. Zomrela pred niekoľkými týždňami a hoci sa v poslednom období stretávali veľmi málo, od toho dňa jej spomienky na ich spoločné chvíle nedávali spať. Vedela, koľko bolesti mame spôsobila... a nech uvažovala, ako chcela, neprišla na príčinu, prečo to tak bolo... Mala sprostú povahu, hlúpo nakrížené gény, ktoré sa v jej tele vzbúrili a vytvorili psychického netvora... Mamu roky atakovala vlastnými názormi, ktoré zo všetkých strán protirečili krehkej konzervatívnej duši. Pár dní pred tým, ako zomrela, jej povedela, že nevie, načo žila. Jediná hodnota, ktorej verila - deti, ju sklamala... Mala s tým čosi spraviť. Táto prehra sa jej pripíše na veľkú listinu osudových chýb, ale ona naozaj nikdy nevedela, čo s tým má spraviť...

Vo všetkých kapitolách svojho života pohorela. Prirodzene, aj v práci. Z miesta riaditeľky spoločnosti ju po dlhých týždňoch pn-ky vyhodil nádejný zástupca - Maroš. Prekliate vyrovnaný chlap, ktorý ju už od svojho nástupu do práce balil. Všetky večere odmietla, aj všetky dary. Podlizovanie neznášala... neznášala jeho ulízané riedke vlasy, oblek, kravaty, neznášala jeho nadhľad, konštruktívne nápady, životné postoje... Obdivovala na ňom snáď iba tú cieľavedomosť, s ktorou denno-denne ničil všetky prekážky vôkol seba... Keď k nej prišiel domov oznámiť, že na jej miesto nastúpi od nasledujúceho mesiaca on, uvarila mu kávu a rozplakala sa. Zobral na ruky jej dcéru a odniesol ju do najbližšieho "mekáča"... Evka bola v ten deň šťastná a ona si vo vani svojej kúpeľne predstavovala, ako by niekoľko rezov žiletkou mohlo zachrániť aké-také spomienky na jej ego, ktoré v očiach iných ešte má... Bol to však nezmysel! Presvedčeniu, že samovražda nič nevyrieši, zostala verná... Vďaka svojmu náboženskému hľadisku? Či vďaka pudu sebazáchovy? Kvôli Evke? Nevedela. Vstala z vane, obliekla si župan... a snažila sa tieto myšlienky nepitvať.

Pohľad na hojdačku ju znova upokojil. Ako dobre, že si zmyslela stráviť pár dní na chate sama iba s dcérou. Dýchať vzduch a venovať sa jej. Prečo sa tu však včera objavil Maroš a prečo mu ona dovolila v chate prespať, nevedela. Dávno zamietla osudovosť života, vševypovedajúce náznaky... Vo všetkom bola iba krutá realita násobená zlom, ktoré si do svojho života z neznámych príčin vkladáme sami... Maroš však zostal a teraz k nej kráčal s veľkou krabicou lahôdok z rýchleho občerstvenia...

Rozhodla sa, že prestane vnímať sama seba, veď aj tak sa jej vnútorný výskum duše už roky vymykal spod kontroly. Prestane hľadať ideály, prestane veriť v hodnoty, prestane sa pýtať prečo... Bude žiť. Tak ako žijú iní - prijme Marošove peniaze, zmieri sa s jeho postom vo firme, bude chodiť na večierky, kultúrne podujatia, začne sa venovať niektorému z tých snobských športov... Opäť sa vydá. Z vypočítavosti, aby sa mal kto starať o Evku, aby sa mal kto starať o ňu, aby mohla do Marošovho veľkého domu nasťahovať svojho otca, aby vyskúšala aj tú polohu života, ktorú toľké roky nenávidela...

A keď o niekoľko rokov bude opäť stáť na mieste, ktoré tak dôverne pozná, bude rovnako smutná ako po celý svoj život. Ale nie je to jedno? Ani jedinýkrát nevykročila na správnu cestu, ani jedinýkrát sa jej sny nesplnili... Dá tým, čo sú vôkol nej, presne to, čo chcú, presne to, čo si myslia, že potrebujú... Aj tak bola presvedčená, že im to neprinesie šťastie, ale čo ak sa mýli... Aspoň v jednej jedinej negatívnej myšlienke by sa mohla mýliť! Možno by potom na jej tvári bol dôvod na úsmev... Otvorila si škatuľku antidepresív a jednu talbletku si vložila do úst. Nepomáhajú jej, ale berie ich preto, aby všetkým dokázala, že sú myšlienky, ktoré nesúvisia s psychickou chorobou, ale - nanešťastie - s pravdou...