hm

Nikto anglicky hovoriaci na blízku a náš Američan zúfalo hľadel do svojho notebooku. Snažil sa niečo vytlačiť. Všetky slovenské rady zlyhali, a tak som sa teda podujala prehovoriť svojou hlboko lámanou a veľmi deravou angličtinou: What file do you want to print? Ach, viem, sú tam určite chyby, ale on pochopil. Prstom mi ukázal na súbor, ktorý chcel tlačiť a to mi dodalo odvahu...  

Keď sme tak o tri hodiny sedeli v kabinete a asi 20 minút mlčali, rozhodla som sa, že to risknem znova. Jednoduchá otázka o tom, či bude učiť mojich žiakov voliteľnú konverzáciu z anglického jazyka, mi zabrala 15 minút. Ale odpoveď som sa dozvedela: Nie!

Potom prišla kolegynka, jazykovo zdatná ešte menej ako ja, a začali sme po slovensky hovoriť o včerajšej porade. Američan sa vyslovene nudil a iba kde-tu sa zapojil pohľadom. Musím povedať, že som sa cítila trápne aj za neho. Predstavila som si seba v cudzej krajine medzi samými cudzími slovami... Veľavravne som teda predniesla vetu, že ho chceme učiť po slovensky. Aspoň sa zasmial. O učenie však nejaký záujem neprejavil. Zato mne bolo už všetko jedno: jazykový blok-neblok, čo si myslí alebo nemyslí... kládla som svoje strašidelne usporiadané otázky jednu k druhej so slovníkom v ruke. Dačo som sa dozvedela, dačo nie... ale bola som na seba hrdá. A stále ešte som!

Možno všetci nechápete... ale tí, čo viete, ako ťažko človek zo seba dostáva prvé cudzie slová, ako ťažko znáša ten nechápavý pohľad spolubesedníka a ako bolestivo prebúdza mozgové bunky, ktoré nikdy nepoužíval, možno viete o čom hovorím. Snáď mám prvý krok svojej jazykovej zdatnosti za sebou... Uvidíme.

V každom prípade, pre istotu držte päste :))) Mlčať totiž 10 mesiacov v kabinete mi pripadá viac ako neúnosné.