hm

Niekedy prináša rozličnosť jazykov a kultúr rôzne prekvapenia. Včera, keď tak lektor stál aj s manželkou (áno, prišla v nedeľu za ním) v kabinete s jednoduchou vetou, že má pre nás vianočný darček, potešili sme sa. Celé vysmiate sme stáli oproti nemu a čakali, čo z modrej igelitky, ktorú zvieral v rukách, vyberie. Napokon vybral toaletný papier a smial sa: "It was joke!"

Fajn, dobrý vtip. Dnes som našla na stole malú čokoládku a taštičku. Tradične lámane som sa ho spýtala, či to je od neho. Prikývol. Poďakovala som sa. Kolegyňa stihla povedať, že ona taštičku nedostala. Samozrejme, zdvihlo mi to sebavedomie, ale pohľad do taštičky až taký radostný nebol. Nachádzala sa v nej malá ružová kabelka pre dievčatká vo veku 6-8 rokov, ružový lak na nechty, prívesok na kľúče, presne taký, ako tie pribalené v tínedžerských časopisoch, a dva balíčky cukríkov. Nevedela som, či sa smiať, či nie, či to bol zase "joke" alebo to myslel vážne, a tak som radšej rýchlo odbehla do kabinetu oproti a svojím novým "úlovkom" sa pochválila. Všetci vyvaľovali oči, ani nie tak od úžasu ako od prekvapenia, komentovali pozoruhodný štýl lektora aj jeho extravagantný zmysel pre nákup darčekov. Pochválila som sa aj niektorým žiakom. Skrátka, pochválila som sa kdekomu... Jeden necht som si nalakovala, prívesok zavesila na kľúče a cukríky som otvorila, poponúkala.

Naďalej som však nad obsahom svojho prvého tohtoročného vianočného balíčka krútila hlavou. Vtedy prišla jedna z kolegýň a len tak, medzi rečou, sa spýtala, či som uvažovala aj nad tým, že by to bol darček od niekoho iného. "Ale kdeže," zamietla som akýkoľvek omyl, "kto iný by mi takéto dával..."

A vtedy mi to došlo. V zmätku dnešného dňa som poslala jednu zo žiačok, ktorá priniesla inej žiačke, ktorá nebola v škole, vianočný darček, aby jej ho nechala u mňa na stole. Žiaden darček od lektora teda neexistoval a už vôbec tá taštička nepatrila mne. S neidentifikovateľným pocitom vlastnej trápnosti som zvesila prívesok z kľúčov, olúpala si svoj nalakovaný necht a niekoľkými telefonátmi obvolala kolegyne, že to celé bol omyl. Smiali sa. Aj ja som sa smiala. Nad vlastnou hlúposťou a domýšľavosťou. Zajtra musím ešte žiakom vysvetliť, prečo nemám "svoj" nový prívesok na kľúčoch a prečo sa zrazu taký istý objaví na kľúčoch ich spolužiačky. A potom, musím zistiť, kde predávajú cukríky Dixi, lebo pri toľkom obdivovaní ružovej kabelky sme si na nich s kolegyňami stihli dobre pochutnať...

Pekný deň, plný samých porozumení :)))