hm

4-ročné dievčatko sa pýtalo 4-ročného chlapčeka: "Prídeš dnes ešte na námestie?"

On chvíľu uvažoval a potom utekal za mamou. Vymyslel plán, ako na priamo nevyslovené želanie dievčatka odpovedať kladne: "Mami, keď ma ostrihajú, pôjdeme na námestie. Dobre?"

Mama súhlasila. Nevedela, ako dobre spravila. Dievčatko sa určite poteší.

Malí chlapčekovia plnia dievčatkám ich želania. Pamätám si to zo škôlky. Žiadnemu z nich nerobilo problém ísť ruka v ruke na prechádzku so svojou "spolužiačkou", hrať sa s ňou na okraji koberca, jesť s ňou či mať pri nej svoju popoľudňajšiu posteľ. Lenže potom - a skutočne presne neviem kedy - to chlapčekom prepne. Pomaly pomaličky sa vľúdni chlapčekovia menia na nevľúdnych vôlikov. Odmietajú, urážajú, kopú, bijú, posmievajú a hádajú sa, robia všetko možné, len za ten svet nie to, čo dievčatá chcú.

Nevypočítateľnosť ich konania sa bláznivo stupňuje. Občas sa mi zdá, že ani oni sami netušia, čo o malú chvíľu spravia. Sľúbia, že prídu na námestie, ale dva týždne sa tam neukážu... alebo nesľúbia a dotrepú sa tam s niekým úplne iným... či povedia niečo neurčité, čo skončí pri desiatich pohároch piva v krčme na námestí... Sľub chlapca či chlapa už nikdy nebude sľubom malého chlapčeka.

Najhoršie však je, že všetky romantické filmy vykresľujú mužov ako malých chlapcov. Romanticky namotaných, schopných všetkého. Od dnes až do smrti! A potom niet divu, že si pravidelné diváčky telenoviel šklbú vlasy pri každom živom mužskom exempláre, čo im príde do cesty.

Ak máte pocit, že som sa vás nejako týmto článkom dotkla, ospravedlňujem sa, ale nejako neverím na výrazné výnimky. Také občasné návraty do detsky romantických chvíľ síce u niektorých mužov existujú, to našťastie viem, ale i tak každý chlap zostáva vo svojej podstate najmä neohroziteľne "tvrdým" mužom... No, hej, hej, asi to tak musí byť :)))