hm

Byť pragmatická, pohodová a nad vecou! Opakovala si v pravidelných intervaloch v duchu Táňa pri každej novej téme, ktorú Milan začal. A Milan, doktorand na katedre filozofie, toho vedel začať požehnane veľa. Stratila sa v jeho výklade už kdesi pri Platónovej predstave o štáte a zapájať do debaty sa mohla len naivným ehm, hmm, óha a fuu. Kde tohto chlapa vyhrabala? Vedela, že jej pri ich prvom stretnutí zalichotil nezáväzným flirtom pri hradných múroch, ocenením jej inteligencie, ktorú si zvyčajne málokto všimol, ale to, že mu stíhala sekundovať dodnes, bol priam zázrak. Pohrávala sa s vlasmi (podvedome), hrala sa s okrajom pohára (tiež podvedome), klopila oči a pridusene sa smiala (všetko podvedome), takže vedome sa ho snažila nezvádzať, neprovokovať, nebaliť. Celkom to asi nevyšlo, keď sa jej po úspešnom zhodnotení Nietzschieho nihilizmu prisal perami na krk a pokúšal sa vášnivo ju pobozkať. Chvíľu pokračovala v hrkálkovom smiechu a potom sa odtiahla:

"Si ma úplne vysilil. Odbehnem si na chvíľu. Hneď sa vrátim," zobrala kabelku a stratila sa z dohľadu stola. Všade bolo nepríjemne veľa ľudí. Teplo ich z domov ťahalo von a keď boli vonku, tlačili sa do krčiem. Hľadala toaletu, ale namiesto toho, nachádzala iba nové a nové hlúčiky vysmiatych tvárí. Pritisli ju k barovému pultu, až sa nevládala nadýchnuť. Niekto ju zľahka chytil za ruku.

"Čau, Táni," Miro! Normálne Miro! Úplne celý a živý Miro! S pivom v ruke. Pozerala na neho a tuším aj zabudla pozdraviť. Pomaličky jej však dochádzalo jej zaryté presvedčenie z dnešného rána - byť pragmatická, pohodová a nad vecou:

"Mohol si si aspoň veci z môjho bytu prísť zobrať! Zavadzajú mi tam. Musím ich preskakovať, obchádzať a... páchnu."

"Páchnu?" spýtal sa otázkou, ktorá jej na tvári vyčarila úsmev. Našťastie neviditeľný úsmev! Táňa dokázala až nadpozemsky dobre ovládať svalstvo svojej tváre. Mimiku nahnevanej ženy, ktorá tohto... tohto... debila môže okašľať neporušila ani náznakom:

"Páchnu."

"Ja si po ne prídem... Ale chcel som ťa pozvať na oslavu mojich narodenín... bol by som ti síce zajtra zavolal, ale keď si už tu..."

No, je tu. A on, somár, sa ani neráči spýtať s kým? Myslí si vari, že takto navečer po krčmách chodí sama? Obhliada pri toaletách ľudí a tlačí sa na všetko, čo príde? A potom celá nadšená prijme pozvanie na narodeninovú oslavu a... ani si nepreverí, s kým je tu on? Chcela sa rozhliadnuť, narýchlo zistiť, preveriť, skontrolovať stupeň ohrozenia, ale ten nemala možnosť v tom pohybujúcom sa oblaku všehochuti určiť a pýtať sa nesmela. Tabu! Navyše, musí na Mirovo skoropozvanie odpovedať... aspoň niečo rozumné musí povedať...

Telefón! Šéf!

Zdvihla to. Miro mávol rukou, akože ide, naznačil čosi v zmysle - veď to má ešte čas - a zmizol.

"Zajtra vás o šiestej potrebujem na letisku. Taliani chcú vidieť mesto, najesť sa v dobrej reštaurácii, vidieť obchody. Poznáte to. Buďte milá a potom mi podajte správu... Vlastne, zajtra ráno o siedmej vám zavolám... Tak pekný večer a nepreháňajte to. Musíte byť svieža...," vedela si predstaviť, ako zložil telefón, spravil ďalšiu fajočku s významom vybavené, čím hodil na iného zodpovednosť, s ktorou sa môže ona aj udusiť.

Ale čo teraz? Na stratenú toaletu aj zabudla. Mirova oslava prehlušila volanie prírody. Vrátila sa k testosterónom a vínom nabitému Milanovi a položila aspoň jednu otázku, ktorú si potrebovala vyriešiť: "Posielal si mi minule v noci sms, že ti chýbam?"

Pokrútil hlavou. Nevedel, o čom je reč.

"Ach, veľmi ma to mrzí, ale musím ísť. Volal mi šéf, že zajtra skoro ráno mám byť na letisku," znelo to ako lacná výhovorka, ale nech. Dala mu bozk na líce a odišla. Bolo deväť. Tesne pri východe zhliadla Mira. Sedel so svojím čerstvo načapovaným pivom pri atraktívnej štyridsiatničke. Usmieval sa na ňu a pozorne ju počúval.

Chruňo! Raz ho "načape" so sestrou, raz s jej otcom, raz so staršou ženou... ktohovie, s čím všetkým ešte prichádza do styku! Asi päť sekúnd zvažovala, či sa predsa len nepriblížiť a neupresniť si termín a miesto oslavy, ale zvíťazil zdravý rozum. Vypla telefón, vypla predstavivosť, vypla svoje roztrmácané nervy. Celkom pokojne a celkom sama šla domov, pomalým krokom okolo Dunaja.