hm

Rozhodol sa pre ňu. Pre ňu. Pre ženu, na ktorú si za posledné dni ani raz nespomenul. Táňa už v lietadle vedela, že tak spraví. Možno si to aj trochu želala. Žiť s mužom rozdeleným na dva svety by bolo ťažké, neúnosné... i keď víťazné. Lenže, čo ak by jej svoje rozhodnutie denne vyčítal? Hádzal na ňu vlastnú špinu, ktorú si nedokázal inak upratať? To ona by bola tou tvrdou prekážkou stojacou medzi jeho nepoznaným šťastím a hŕbou všedných problémov bežného manželského života... Takto mohla dúfať, že tým balvanom sa stane Ružena! A na ňu - nezávislú, nespútanú a voľnú - bude po večeroch tajne spomínať. Pri náhodnom stretnutí (a vďaka malému Ivovi až také náhodné byť nemusí) na Táňu pozrie... a bude vidieť, čo všetko stratil, čoho všetkého sa vzdal skôr, ako mu to mohlo patriť...  

Napriek krátkemu záblesku spokojnosti pocítila v sebe horúcu žlč. Začínala sa v nej prebúdzať španielska horká príchuť pomsty, túžba vymaniť sa spod kontroly, túžba nepodľahnúť. Okolo jej srdca sa opäť začali stavať hradby, ktoré tak ľahkovážne pred niekoľkými dňami zbúrala. Už nikdy viac! Nikdy! Všetci muži jej musia ležať pri nohách, zbití a zničení... (odvážna predstava, ale jediná účinná terapia) a ona ich bez váhania bude prekračovať alebo nemilosrdne využívať, podľa zváženia...       

Miro sedel v aute, na parkovisku, pred Ruženiným bytom. Cesta do práce sa mu zdala dlhá. Nevedel si predstaviť, ako tam dnes dorazí, ako zdvihne hlavu a vybaví všetko, čo má. Ako sa vráti k Ružene domov, objíme ju, povie jej, že je rád - niekomu, niečomu, to je úplne jedno, že mu chutí, že chce pozerať film, že... Ale rozhodol sa správne. V tom základnom sa rozhodol správne. Vie to. Bude otcom. Musí byť otcom. Skutočným. Nie takým, akých doteraz poznal. On sa bude hrať na pieskovisku, stavať, chodiť po obchodoch... To dieťa mu vynahradí všetko, čoho sa teraz vzdáva. Tániných vlasov, Táninho smiechu, Táninej elegancie... To zabolelo! Veď Ružena je krehká, milá... ona bude dobrou matkou a možno aj dobrou ženou. Navarí, operie, ožehlí, uprace a ak jej kúpi hŕbu šiat, možno sa i v tom ostatnom Táni vyrovná. Nevyrovná? Nevyrovná! Ne... Každá pochybnosť mu naliehavo znela v ušiach. Opakovala sa. Prebleskla mysľou a zaryla sa hlboko do srdca. Nevyrovná? Nevie? Nebude môct? Lenže on teraz nemá na výber! Jeho sa nepýtajú, on len koná... Zhlboka sa nadýchol, pustil si rádio a naštartoval.

Ružena videla vzďaľujúce sa auto. Miro konečne odišiel. Zobrala do ruky telefón a po krátkej chvíli, keď sa z neho ozval roztržitý mužský hlas, veľmi opatrne, takmer po slabikách, povedala:

"Buď pokojný. Úplne pokojný. Ani nezaváhal, či to dieťa je jeho. Je o tom presvedčený... Takže teba sa to oddnes netýka. Spokojný?"

Mužský hlas vydal zo seba čosi nezrozumiteľné. Ružena sa pridusene zasmiala: "Áno, samozrejme, možeš Táni zavolať. Je iba tvoja. Ale sprav to radšej hneď teraz..."

Mužský hlas súhlasil.

Táňa stála pred zrkadlom v kúpeľni. Telefón zvonil už tretíkrát. Mala ho položený na umývadle a nemala najmenšiu chuť ho zdvihnúť. Napriek tomu videla, ako ho odraz v zrdkadle chytá do rúk, ako sa milo prihovára: "Dano? Áno..." 

"Čau! Dostala si moju sms-ku?" 

"Akú?"

"Raz v noci, že mi chýbaš."

Precitla. Spomenula si. Samozrejme, že vedela: "Áno."  

"A môžem dnes večer prísť?"

Odraz v zrkadle súhlasil. Zložil. Odraz v zrkadle nemohol vedieť, čo sa vôkol neho deje. Podobne ako Táňa. Netušila, že toto všetko do seba prirodzene nezapadá... a že raz, hoci to potrvá veľmi veľmi dlho, ale i tak - raz, keď znovu prídu blbé dni a časť pravdy vylezie na povrch, bude stáť opäť v tomto istom byte zobudená, zľaknutá, prekvapená. Neuverí a nepochopí. Len sa jej matne bude zdať, že sa znovu museli všetci muži zblázniť. A keby len muži... Život je hra, ale fakt! Nalíčila si oči, zobrala kabelku a odišla...